Harry Potter a slzy vtáka fénixa - Kapitola tretia: Nečakaný príchod

Prešli sotva niekoľko metrov, keď Albus Dumbledore konečne prerušil ticho, ktoré nastalo po odchode z Harryho bývalého “domova.“
„Harry, iste netušíš kam vlastne ideme?“ Nadhodil riaditeľ a pozrel naňho spoza jeho polmesiačkovitých okuliarov.
„Netuším to ale mám také neblahé tušenie, že sa niečo stalo kým som sedel uväznený v tom dome s mojimi blízkymi.“ Posledné slovo skoro zakričal. Nemohol si pomôcť... Jeho hnev na celý svet sa šíril z neho von.
„Máš pravdu Harry, stalo sa toho veľa a o všetkom sa dozvieš len čo sa dostaneme na miesto, na ktoré by som sa rád s tebou dostal hneď. Nemýlim sa ak si myslím, že sa ešte nevieš premiestňovať?“ Riaditeľ sa zastavil a usmial sa.
„ Nie pane, ešte to neviem. Ak mám povedať pravdu radšej budem v budúcnosti používať metlu.“ Až teraz si uvedomil, že stoja na strede cesty, ktorá viedla do Londýna. Všade okolo bola tma. Len v kdesi v diaľke videl blikať akési svetielka.
„ Tak potom ťa budem musieť viesť ja. Chyť sa mojej ruky a pevne sa drž.“ Harry pocítil známe trhnutie pod pupkom a hneď mu všetko zmizlo spred očí. Zdalo sa mu akoby ubehli roky, kým sa objavil na známom mieste. Avšak niečo tu nehralo. Albus Dumbledore nestál vedľa neho. Ocitol sa pred bránami Rokfortu. Všade okolo neho sa rozprestieralo ticho. Bola už tma a chlapec, ktorý prežil sa rozhodol vstúpiť na pozemky. Zamieril si to rovno do riaditeľne. Míňal Hagridovu chatrč, svetlá boli zhasnuté, bolo počuť len hlasné Hagridove chrápanie.
„To si zo mňa robia srandu? Ako je to možné, že som sa tu dostal....a kde je Dumbledore?“
Otázky ho ťažili počas celej cesty. Zastavil sa až pred pracovňou profesora Dumbledora.
Zaklopal.
„Musíš poznať heslo,“ ozvala sa socha strážiaca Dumbledorovú pracovňu.
„Neviem, ale potrebujem súrne hovoriť s profesorom,“ začal Harry. Tušil, že ho tá socha nepustí do vnútra len tak ľahko.
„Nepustím ťa. Je tu jedna možnosť. Dám tu hádanku ak uhádneš, tak ťa pustím, ak nie zbohom chlapče.“
„Dobre,“ nemal čo stratiť tak to skúsi.
„Priateľ, ktorý je vždy s tebou, avšak niekedy ho ty sám odháňaš. V tme ti vlieva do srdca nádej, je to jediný, kto sa neskryje ani pred tým najväčším zlom. Je to ten, vďaka ktorému sa nebojíš pozrieť ani krutej pravde do očí. Nejagá sa však viac ako zlato, aj keď tvoj predok si ho nad zlato cenil,“ dorecitovala socha.
„Ehh, môžete ešte raz?“
Socha svoju hádanku zopakovala ešte niekoľkokrát, kým si Harry nebol istý svojou odpoveďou.
„Priateľ, ktorý je vždy so mnou a sám ho niekedy odháňam, vlieva mi nádej do srdca vtedy, keď je najhoršie. To všetko by popisovala odvaha, ale to s tým predkom ma mýli,“ premýšľal Harry nahlas, pričom ho socha pozorne sledovala. Keď odznelo slovo odvaha socha sa uklonila a odkryla točité schodisko.
„Ako to? To bolo správne? Som génius, uškrnul sa Harry a vstúpil na schodisko. Ešte kým odišiel socha naňho zavolala.
:Máš jej viac než si myslíš sám a aj preto si mohol mať šancu, si skutočne potomok môjho pána. Srdcom...“
„Čo?“ nestihol však dopovedať, socha naspäť skamenela. Neostávalo mu nič iného než ísť ďalej. Zaklopal.
„Ďalej,“ odpovedal mu zaspatým hlasom jeho riaditeľ.
„Pán profesor, čo sa stalo, prečo ste ma nechali pred bránami Rokfortu a kde ste sa vôbec vyparili? Myslel som, že mi asistujete pri premiestňovaní, ale vás nebolo vidieť ani počuť a teraz tu predo mnou sedíte v kresle a zdá sa mi, že ste doteraz spali,“ vyhŕkol zo seba Harry.
Profesor Dumbledore sa naňho pozrel tým jeho typickým pohľadom. Harrymu vŕtalo v hlave, prečo ho toľko pozoruje.
„Podľa vášho rozprávania súdim, že ma poznáte, pán...?“ očakával odpoveď riaditeľ.
„Vy ma nepoznáte pán profesor?“
„Nie, ale určite sa to dá nejako rozumne vysvetliť pán...?“ zopakoval svoju otázku.
„Harry Potter,“ odpovedal mu Harry a v nemom úžase zabudol zavrieť ústa.
„Posaďte sa pán Potter,“ pokračoval Dumbledore a kývol mu na kožené kreslo oproti stolu, za ktorým sedel. Harry si až teraz všimol, že riaditeľ sedí v župane. Vyzerá omnoho mladšie. Nemal kruhy pod očami spôsobené únavou. Bol proste plný elánu, avšak v pohľade mu bolo možné bystrým okom uvidieť smútok.
„Pán profesor, čo sa stalo?“
„To by som aj ja rád vedel, preto navrhujem povedz mi niečo o sebe, aby som sa utvrdil v tom, čo si o tom myslím.“
Harry sa pozrel na riaditeľa a ten sa usmieval. Nemohol tomu uveriť. V tejto situácii je schopný sa riaditeľ usmievať?
„Moje meno je Harry James Potter. Nastupujem do šiesteho ročníka v Rokfortskej škole čarodejníckej. Bývam v dome svojej tety. Rodičia mi zomreli po útok Voldemorta,“ Harry chcel pokračovať, ale riaditeľ zdvihol ruku. Očividne bol prekvapený z toho, že ten chlapec pred ním vyslovil meno najtemnejšieho čarodejníka na svete.
„Pán Potter,“
„Harry pán profesor, oslovujte ma tak prosím.“
„Tak Harry, usúdil som, že si syn Jamesa Pottera a Lily Evansovej je tak?“
„Áno pane.“
„Zomreli pri útoku Voldemorta, čo tým myslíš?“ pýtal sa ďalej Dumbledore.
„Keď som bol malý, tak na nás v dome napadol lord Voldemort. Otca zabil, potom prišiel k mamke, ona ma nechcela dať. Povedal, že ona zomrieť nemusí. Chcel zabiť len mňa. Všetko pre to proroctvo, vraj ani jeden nemôže žiť keď je ten druhý nažive...“
„Poznám to proroctvo Harry, pokračuj,“ šibol očkom Dumbledore a pohladil si bradu.
„Mamka sa za mňa obetovala aby ma nebol schopný zabiť. Nepodarilo sa mu to a kliatba sa obrátila proti nemu. Zmizol. Zmizol na dlhé roky ale pred necelými dvoma rokmi sa vrátil. Ja som mu už párkrát utiekol a teraz proti nemu bojujem, ale nie pre tú veštbu, ale kvôli tým, ktorých milujem. Tak ste mi to vysvetlil.“
„Dobre to mi stačí vedieť Harry, ďakujem. Som rád, že to chápeš takto. Nie každý by sa s tým vedel zmieriť. Lenže teraz tu nastáva problém Harry. Tvoji rodičia totiž teraz skončili piaty ročník a majú to namierené to šiesteho,“ podotkol riaditeľ.
„Čože? Ako som sa dostal mohol dostať do týchto čias? Čo budem teraz robiť?“ Harry nenachádzal slová. Nevedel si predstaviť stretnutie s jeho rodičmi. Toľko sa na to tešil, toľko dúfal a keď je to tu, tak sa začína báť. Začína sa báť, že to nevydrží, že sa rozplače ako malý chlapec pred svojim otcom, ktorý mu je teraz rovesníkom.
„Harry,“ prerušil Dumbledore Harryho v zamyslení.
„Viem aké to pre teba musí byť, ale nemám iné riešenie len ťa nechať v tejto škole. Aspoň dovtedy dokiaľ sa nevyrieši tento problém. Musím ťa varovať, sú to nebezpečné časy, lord Voldemort je na vrchole síl, o tom nepochybne vieš. Bol by som rád, keby si si zmenil svoje meno. Myslím si, že by sa ti mohlo páčiť meno Harry Jones?“ spýtal sa riaditeľ s náznakom úškrnu na tvári.
„Myslím, že to ujde pán profesor a kde budem spať?“
„Zrejme ti to nikto nepovedal, ale u nás sa začína školský rok už o týždeň,“ podotkol a pozoroval Harryho reakciu.
„To znamená, že som cestoval skoro mesiac aj pol. To nie je možné,“ povedal Harry. V hĺbke však cítil, že je to tak. Zdalo sa mu, že tá cesta trvala skoro celý život.
„Áno je to tak. Smiem sa spýtať v akej si bol Fakulte?“
„Chrabromil,“ povedal Harry. Na Dumbledorovej tvári sa zjavil široký úsmev.
„Bude ti vadiť ak ti nasadím triediaci klobúk? Rád by som vedel, či si ťa pamätá.,“ spýtal sa Dumbledore a ani nečakal na odpoveď a už zobral triediaci klobúk do ruky a podával ho Harrymu. Harry si ho nasadil a čakal, čo mu klobúk povie.
„Pozrime sa ktože tu je. Harry Potter, zaujímavý jedinec. Vidím, že sme sa už stretli ale ja si to nepamätám. Vedomosti máš, srdce máš naplnené hrdosťou ale aj pokorou a tá odvaha. Nepochybne si veľký čarodejník ovplývajúci veľkou mocou. Stačí sa ju naučiť používať. Máš avšak aj iné vlastnosti, ale o tých už vieš. Som rád, že som ťa spoznal, uvidíme sa na triedení,“ dokončil klobúk a sklapol.
„Pán profesor, to ešte raz musím ísť na triedenie?“ spýtal sa s obavami Harry. Bál sa totiž zase prehovárania triediaceho klobúka.(Poznámka autora: Aj v Slizoline by sa ti darilo....)
„Žiaľ asi hej je to nutné. Vybavím ti dokumenty, podľa ktorých prestupuješ na našu školu z inej, aby to nebolo podozrivé. Ale podľa toho čo som počul sa nemusíš báť. Verím, že si to ty z tej veštby a verím aj tebe,“ povedal Dumbledore a naznačil Harrymu , že by sa už rád vyspal. Veď všetci musíme spať.
„Zajtra ťa zoznámim s učiteľmi a popíšem im tvoju situácii. Samozrejme v skratke a iba to čo je nutné,“ povedal riaditeľ a postavil sa.
„Ďakujem vám pán riaditeľ. Teraz mám dôkaz, že ste boli vždy sám sebou. Dobrú noc.“
Harry sa otočil k dverám a schytil kľučku.
„Nie vždy Harry, nie vždy, dobrú noc,“ zaprial Dumbledore a zberal sa preč do svojich komnát. Tým zasadil Harrymu chrobáka do hlavy. Ten sa však len usmial a odišiel smerom k Chrabromilskej fakulte na svoju staro-novú posteľ.